Jiří: Moja práca sa stala nielen mojou profesiou, ale aj mojím koníčkom. Téma odpadového hospodárstva je veľmi dôležitá a významne ovplyvňuje každodenný život nás všetkých. Cítim potrebu šíriť informácie o tom, čo sa deje s odpadom po jeho uložení do kontajnera, a vzdelávať aj širokú verejnosť. Samozrejme, s odpadom z domácností sa snažím nakladať čo najzodpovednejšie, v súlade s platnou legislatívou. Svojim deťom často vysvetľujem, čo sa deje alebo by sa malo diať s rôznymi druhmi odpadu. Dúfam, že ich to ešte neomrzelo…😊

Jiří: Je pravda, že v minulosti som často tvrdil, že ideálne by bolo, keby nevznikal žiadny odpad. Časom som však pochopil, že realita je zložitejšia. Dnes sa pevne držím hierarchie odpadového hospodárstva, ktorá platí pre všetky krajiny EÚ. Pre prehľadnosť ju zhrniem:

1. Ak vzniká odpad, mali by sme sa snažiť čo najviac ho opätovne použiť. Napríklad bočné zrkadlo z vyradeného vozidla môže poslúžiť inému vozidlu.
2. Odpad by sa mal prednostne materiálovo využiť, t. j. recyklovať. Cieľom je v tomto prípade premeniť odpad na suroviny na ďalšiu výrobu. Napríklad PET fľaša sa môže rozdrviť, roztaviť a premeniť na textilné vlákna na výrobu spacích vakov alebo kobercov. Tento proces si vyžaduje čistý vstupný materiál.
3. Ak odpad nie je vhodný na recykláciu, ale obsahuje energiu, mal by sa použiť na výrobu energie, či už tepelnej alebo elektrickej.
4. Ako posledná možnosť v hierarchii by sa mal odpad spáliť bez využitia tepla alebo bezpečne zlikvidovať na zabezpečenej skládke.

Teoreticky, ak by odpad vôbec neexistoval, nemal by som prácu. 😊

Jiří: Recyklácia plastov je v súčasnosti v krajinách EÚ veľmi aktuálnou témou. Vo zvyšku sveta to nie je také naliehavé a niekedy sa táto otázka vôbec nerieši. V Európe je najbežnejším spôsobom likvidácie plastového odpadu jeho ďalšie využitie na energetické zhodnotenie, pričom recyklácia je až na druhom mieste. Približne štvrtina všetkého plastového odpadu končí na skládkach. Cieľom EÚ je do roku 2030 recyklovať 55 % plastových obalov.

Polovica plastov určených na recykláciu sa vyváža mimo EÚ. Dôvodom sú predovšetkým nedostatočné kapacity, technologické a finančné obmedzenia pri spracovaní odpadu v Európe. Vývoz odpadu z EÚ do krajín mimo jej hraníc v roku 2020 dosiahol 32,7 milióna ton, pričom väčšina z neho smerovala do Turecka, Indie a Egypta. Ešte pred niekoľkými rokmi boli hlavnými destináciami Čína a Malajzia, ale v týchto krajinách došlo k výraznému zníženiu prijímania plastového odpadu.

Hlavnými výzvami pri recyklácii plastov sú kvalita a náklady na recyklované výrobky v porovnaní s výrobou nových výrobkov. Výrobcovia plastov totiž vyžadujú veľké množstvá recyklovaného materiálu spracovaného podľa prísne kontrolovaných špecifikácií (t. j. vysoká vstupná čistota plastového odpadu do recyklačného zariadenia) a, samozrejme, za konkurencieschopnú cenu.

Jiří: V Českej republike zostanú tento rok v recyklačných centrách pravdepodobne nevyužité desiatky tisíc ton plastového odpadu. Hoci zákon o odpadoch zakazuje ukladať nevyužité zvyšky plastov z triediacich liniek na skládky, spracovatelia odpadov často nevedia, ako s týmito plastmi naložiť, pretože pre ne nemajú odbyt. Táto situácia odhaľuje dlhodobý problém českého odpadového priemyslu: plasty sa často nerecyklujú a kapacity na ich spracovanie sú nedostatočné.

Obsah žltých kontajnerov smeruje na triediace linky, kde pracovníci vyberajú plasty vhodné na predaj. Zvyčajne ide o PET a duté plasty, napríklad nádoby na čistiace prostriedky. Vyhľadávané sú najmä bezfarebné PET fľaše. Odhaduje sa, že až 50 % obsahu žltých kontajnerov sa ťažko recykluje, najmä z dôvodu nedostatku recyklačných kapacít v Českej republike.

Zber a recykláciu obalov v Českej republike riadi spoločnosť EKO-KOM a.s., ktorá je financovaná z povinných poplatkov od výrobcov a dovozcov plastových obalov. EKO-KOM má vybudovanú rozsiahlu sieť zberných nádob a väčšina jeho rozpočtu je určená na organizáciu a zber týchto nádob. Len 6 % rozpočtu je určených na podporu recyklácie. Toto rozdelenie zdrojov je jedným z dôvodov, prečo v Českej republike nie je dostatok firiem schopných vyrábať plastový regranulát a prečo sa často dováža z Nemecka, kde je lacnejší.
Podľa oficiálnych údajov spoločnosti EKO-KOM sa 76 % vyrobených obalov posiela na ďalšie spracovanie a recykláciu. Z toho 44 % triedia obyvatelia v komunálnych systémoch a 56 % triedia priemyselné podniky a maloobchodné siete. Vďaka tomuto efektívnemu systému Česká republika už splnila niektoré európske ciele stanovené na rok 2025.

Česká republika má kvalitnú sieť recyklačných kontajnerov. V súčasnosti ich je viac ako 558 000, čo predstavuje v priemere jedno zberné miesto na každých 100 obyvateľov. K najbližšiemu kontajneru musíme prejsť v priemere len 90 metrov. V roku 2020 bolo viac ako 40 % vytriedených plastových obalov odovzdaných na mechanickú recykláciu. Zvyšok bol spracovaný na certifikované alternatívne palivo alebo použitý na účely energetického zhodnotenia.

Jiří: Bohužiaľ, situácia v oblasti recyklácie plastov v USA nie je taká optimistická, ako by mnohí dúfali. Napriek tomu, že Spojené štáty sú jedným z najväčších producentov plastového odpadu na svete, ich kapacita a ochota recyklovať plasty sú nedostatočné.

Podľa výskumnej správy z roku 2019 uverejnenej v medzinárodnom akademickom časopise „Science Advances“ s názvom „The United States‘ contribution of plastic waste to land and ocean“ Spojené štáty produkujú obrovské množstvo plastového odpadu. V roku 2016 dosiahla produkcia plastového odpadu v Spojených štátoch najvyššiu úroveň na svete, a to celkovo 42 miliónov ton. To znamená, že hoci USA predstavujú len 4 % svetovej populácie, sú zodpovedné za 17 % celosvetového plastového odpadu.
Paradoxne, hoci USA často kritizujú ázijské krajiny za znečistenie plastmi, samy sú hlavnými prispievateľmi tohto problému. V USA sa ročne vyprodukuje 130,1 kg plastového odpadu na obyvateľa.

Je dôležité uvedomiť si, že tento problém sa netýka len životného prostredia, ale aj globálnej zodpovednosti. Hoci v USA existujú snahy o zlepšenie recyklácie a zníženie produkcie plastového odpadu, stále je potrebné vykonať veľa práce.

Jiří: Pri diskusii o recyklácii v Českej republike je dôležité zohľadniť niekoľko kľúčových bodov, ktoré ovplyvňujú celkový obraz.

Zavádzajúce údaje o recyklácii: V minulosti boli prezentované údaje, ktoré mohli viesť verejnosť k mylným predstavám o skutočnej miere recyklácie plastových obalov. Napríklad spoločnosť EKO-KOM uviedla, že miera recyklácie plastových obalov dosahuje až 69 %. Tento údaj však zahŕňal všetky plasty, ktoré prešli triediacimi zariadeniami, bez ohľadu na to, či boli skutočne recyklované.

Nový Zákon o Odpadoch: od roku 2021 platí nový zákon o odpadoch, ktorý predstavuje nové výzvy. Zákon zakazuje skládkovanie predtriedeného odpadu s výhrevnosťou vyššou ako 6,5 MJ/kg v sušine. V podstate to znamená, že všetko, čo dobre horí, by sa mohlo využiť spaľovaním. Je to krok správnym smerom, ale stále je čo zlepšovať.

Oficiálne údaje od spoločnosti EKO-KOM: Pri pohľade na oficiálne údaje od spoločnosti EKO-KOM môžeme získať jasnejší obraz o situácii v oblasti recyklácie v Českej republike.

Väčšinu, konkrétne dve tretiny vytriedených odpadov z obalov v našej krajine tvoria papier, sklo, nápojové kartóny a kovy. Miera recyklácie týchto materiálov je stabilná a dlhodobo sa pohybuje okolo 80 %. Takmer všetok tento obalový odpad smeruje na materiálovú recykláciu.

Pokiaľ ide o spotrebiteľské plastové obaly, ktoré tvoria zvyšnú tretinu triedeného odpadu, situácia je trochu zložitejšia. V roku 2020 bolo viac ako 40 % plastov z pôvodne vytriedeného množstva odovzdaných na mechanickú recykláciu. Zvyšok bol buď spracovaný na certifikované alternatívne palivá, použitý na energetické zhodnotenie, alebo ak nebol inak využiteľný, bol odoslaný na skládky.

Ak sa pozrieme na odhady pre rok 2020 v kontexte v súčasnosti známych pravidiel, očakávame, že podľa nových záznamov sa bude recyklovať približne 87 % papierových obalov, 83 % sklenených obalov a 61 % kovových obalov. V prípade týchto materiálov môžeme očakávať splnenie cieľov EÚ bez výrazných komplikácií. Situácia je však trochu odlišná v prípade plastov. Miera recyklácie plastov sa odhaduje na 40 %, čo je pod cieľom EÚ, ktorý je 50 % do roku 2025. Napriek tomu nám EÚ poskytuje určitý čas na prispôsobenie sa týmto novým požiadavkám.

Je dôležité uvedomiť si, že hoci sme v niektorých oblastiach recyklácie na dobrej ceste, čaká nás ešte veľa práce, najmä v oblasti recyklácie plastov.

Jiří: Je pravda, že mnohí ľudia môžu mať pocit, že ak sa nerecykluje všetko, triedenie odpadu nemá zmysel. Musíme si však uvedomiť, že žijeme v dobe, keď sa technológie neustále vyvíjajú a zdokonaľujú. To, čo sa dnes nedá efektívne recyklovať, môže byť vďaka novým technológiám spracované zajtra. Triedenie odpadu nám tiež dáva možnosť lepšie pochopiť odpad, ktorý naša spoločnosť produkuje, čo nám umožní efektívnejšie plánovať a investovať do budúcich technológií a riešení.

Pokiaľ ide o plasty, ktoré sa nerecyklujú, situácia je nasledovná: V Českej republike sa recykluje približne 50 % plastov zo žltých nádob. Zvyšok, najmä v mestách s mestskými spaľovňami, sa využíva na energetické zhodnocovanie. V mestách bez spaľovní sa časť plastového odpadu odváža do najbližších spaľovní. Niektoré plasty sa môžu použiť aj ako súčasť tuhých alternatívnych palív.

Je dôležité uvedomiť si, že aj keď sa niektoré plasty nerecyklujú, ich použitie na energetické zhodnotenie je stále lepšie, ako keby sa mali ukladať na skládky alebo uvoľňovať do životného prostredia bez kontroly. Využívanie plastov na energetické účely môže byť prechodným riešením, kým nebudú k dispozícii lepšie recyklačné technológie alebo kým sa nezmenia naše spotrebiteľské návyky.

Jiří: Kombinované obaly sa v poslednom čase skutočne stali populárnejšími, často pod zámienkou, že sú šetrnejšie k životnému prostrediu alebo poskytujú lepšiu ochranu výrobku. Je pravda, že niektoré kombinované obaly môžu predĺžiť trvanlivosť potravín a znížiť množstvo potravinového odpadu. Z hľadiska recyklácie však predstavujú problém.

Ak si zoberieme ako príklad bežný obal na jogurt, pozostáva z plastového pohárika, papierového alebo iného plastového obalu a hliníkového viečka. Pre spotrebiteľov môže byť náročné to oddeliť a mnohí ľudia sa tým nemusia zaoberať. Z environmentálneho hľadiska je nevyhnutné, aby sa materiály správne separovali, čo uľahčí recykláciu.

Pokiaľ ide o plasty používané na balenie fliaš alebo šampónov, môžu to byť rôzne druhy plastov, ale často ide o polyetylén (PE) alebo polypropylén (PP). Tieto plasty sú vo všeobecnosti recyklovateľné, ale v kombinácii s inými materiálmi môžu proces recyklácie skomplikovať.

Osobne si myslím, že by sme mali prejsť na jednoduchšie obaly, ktoré sa dajú ľahko recyklovať a nevyžadujú zložité triedenie zo strany spotrebiteľov. Hoci kombinované obaly môžu mať v niektorých prípadoch svoje výhody, mali by sme sa snažiť minimalizovať ich používanie, kde je to možné. Je tiež veľmi dôležité, aby výrobcovia a značky transparentne informovali o spôsobe triedenia a recyklácie svojich obalov a poskytovali spotrebiteľom jasné pokyny.

Jiří: Máte úplnú pravdu, že recyklácia a triedenie odpadu môžu byť pre mnohých ľudí mätúce, najmä kvôli kombinovaným obalom a nejasnému označovaniu výrobkov. V Českej republike nie sú výrobcovia povinní uvádzať na obaloch recyklačné symboly, čo môže viesť k zmätku medzi spotrebiteľmi. Zákon o obaloch stanovuje, aké informácie by mali byť na obaloch, ale recyklačné symboly nie sú povinné.

Keď ide o jeden plast na druhom, je to skutočne komplikované. Niektoré plasty sú ľahko recyklovateľné, zatiaľ čo iné nie. Ak výrobca uvádza, že plast by sa mal pred recykláciou odstrániť, je to pravdepodobne preto, že daný plast nie je recyklovateľný alebo by mohol skomplikovať proces recyklácie.

Pokiaľ ide o to, čo by mali výrobcovia uvádzať na obaloch, zákon o obaloch stanovuje minimálne požiadavky na informácie, ktoré by mali byť uvedené na obale. Patria sem informácie o zložení obalu, ale nie konkrétne recyklačné symboly. V praxi to znamená, že mnohí výrobcovia uvádzajú recyklačné symboly dobrovoľne, ale nie sú k tomu zo zákona povinní.

Osobne si myslím, že by bolo prospešné, keby výrobcovia museli na svojich výrobkoch uvádzať jasnejšie informácie o recyklácii. To by mohlo spotrebiteľom pomôcť lepšie pochopiť, ako správne triediť odpad a čo s ním robiť. Kým sa tak však nestane, je na nás, spotrebiteľoch, aby sme sa vzdelávali a snažili sa triediť odpad čo najlepšie.

Jiří: Je dôležité zopakovať, že súčasná legislatíva nevyžaduje povinné informácie o tom, ako zaobchádzať s obalmi. Táto povinnosť sa vzťahuje len na obaly uvedené v právnych predpisoch o odpadoch, chemických látkach alebo liekoch. Preto sa môže stať, že na typickom kelímku od jogurtu nie vždy nájdeme informácie o materiáli, z ktorého je vyrobený, alebo o tom, ako s ním po konzumácii obsahu najlepšie zaobchádzať. V takýchto prípadoch je rozhodnutie na výrobcoch výrobkov.

Obrázok s panáčikom a smetným kôšom: označenie, ktoré znamená, že tento odpad možno likvidovať bežným spôsobom (že odpad patrí do komunálneho/obecného odpadu). Ide o symbol, ktorý nie je povinný (to znamená, že výrobca obalu nie je povinný ho uvádzať). Tento symbol sa môže objaviť aj prečiarknutý (čo znamená, že ide o nebezpečný odpad a nemožno ho vyhodiť do bežného odpadu).

Recyklačný trojuholník: Symbol sa môže vyskytovať v dvoch variantoch, ako je znázornené na obrázku vyššie. Trojuholník je zvyčajne sprevádzaný:

1. Písomná skratka druhu materiálu.
2. Číslo zodpovedajúce druhu materiálu.
3. Písomná skratka aj číslo zodpovedajúce druhu materiálu.

Zelený bod: Tento symbol označuje, že bol poskytnutý finančný príspevok na zhodnotenie a recykláciu tohto obalu.

Jiří: V prípade elektrických spotrebičov pre domácnosť je recyklačný poplatok už zahrnutý v predajnej cene výrobku. V konečnom dôsledku tento poplatok platí zákazník pri kúpe výrobku.
Pokiaľ ide o balenie, situácia je iná. Systém zberu a recyklácie obalov v Českej republike zabezpečuje spoločnosť EKO-KOM a.s. Táto spoločnosť je financovaná z povinných poplatkov, ktoré podľa zákona platia výrobcovia a dovozcovia plastových obalov. Vďaka tomu EKO-KOM vytvoril rozsiahlu a efektívnu sieť zberných kontajnerov.

Jiří: Ak sa zameriame výlučne na komunálny odpad, najväčšiu časť z neho stále tvorí zmesový pevný odpad (MSW). Metódy nakladania so zmesovým pevným odpadom sa v jednotlivých krajinách EÚ líšia. V zásade existujú dva hlavné spôsoby spracovania: energetické zhodnocovanie a trvalé skládkovanie. Podľa hierarchie nakladania s odpadmi stanovenej smernicou EÚ má energetické zhodnocovanie odpadu prednosť pred jeho ukladaním na skládku. Toto pravidlo však platí za predpokladu, že je technicky a ekonomicky uskutočniteľné. Táto podmienka nie je bližšie špecifikovaná, takže miera energetického využívania tuhého komunálneho odpadu v jednotlivých krajinách závisí od odpadovej politiky daného štátu.

V Českej republike sa na energetické účely využíva približne 20 % tuhého komunálneho odpadu. Naproti tomu v krajinách ako Dánsko a Švajčiarsko je to približne 80 %. Švédsko je na špici v množstve pevného komunálneho odpadu využívaného na energetické účely, pretože využíva viac pevného komunálneho odpadu, ako samo vyprodukuje, a preto na tieto účely dováža odpad zo zahraničia.

Nízka miera energetického využívania odpadov v Českej republike je dôsledkom dlhodobého negatívneho postoja štátu k tomuto spôsobu spracovania. Tento postoj bol ovplyvnený faktormi, ako je vysoká investičná náročnosť zariadení na energetické využitie odpadov (ZEVO) alebo tlak rôznych environmentálnych a lobistických skupín. Napriek tomu by sa situácia mohla v blízkej budúcnosti zmeniť, keďže nový zákon o odpadoch viac podporuje energetické zhodnocovanie ako metódu spracovania tuhého komunálneho odpadu. V súčasnosti sa pripravuje niekoľko projektov na výstavbu zariadení na energetické zhodnocovanie odpadov.

Jiří: Odpad môže byť zdrojom energie. Napriek tomu je skládkovanie stále najbežnejším spôsobom nakladania s odpadom v Českej republike, hoci v podstate znamená plytvanie cennými zdrojmi. Na skládkach končí takmer 80 % všetkého tuhého zmesového odpadu a tento podiel sa dokonca mierne zvyšuje.

Pri skládkovaní organických látok, ktoré tvoria väčšinu odpadu, dochádza k mnohým zložitým chemickým reakciám. Uhľovodíky (tzv. skládkové plyny) sa uvoľňujú do atmosféry a vznikajú priesakové vody s toxickými výluhmi, ktoré prenikajú do zemskej kôry a následne prenikajú do podzemných vôd. Skládky zaberajú veľké množstvo pôdy a požiare na skládkach nie sú zriedkavé. Po uzavretí sa skládky stávajú dlhodobým nebezpečenstvom pre životné prostredie. Argument, že ide vždy o zabezpečené skládky, nie je presvedčivý.

Vzhľadom na tieto problémy Európska únia a neskôr aj Česká republika dospeli k záveru, že skládkovanie:

• Je najmenej vhodným spôsobom nakladania s odpadom z environmentálneho a ekonomického hľadiska, pretože sa strácajú materiálové a energetické zdroje obsiahnuté v odpade.
• Je neudržateľný pre budúcnosť z hľadiska trvalo udržateľného rozvoja.

Európska únia požaduje od svojich členských štátov, aby výrazne znížili skládkovanie odpadu podľa presne stanoveného harmonogramu a množstva, najmä pokiaľ ide o biologicky rozložiteľný tuhý odpad. Česká republika však množstvo skládkovaného odpadu neznižuje a neplní povinnosti vyplývajúce zo smernice 1999/31/ES o skládkach odpadov. Z dôvodu neplnenia tejto smernice hrozia Českej republike možné sankcie zo strany Európskej komisie.

Jiří: Skládkovanie odpadu v Českej republike sa riadi platnými právnymi predpismi, ktoré sa odvolávajú na technické normy. Tieto normy podrobne špecifikujú informácie a podmienky týkajúce sa výstavby, prevádzky, zabezpečenia, odvodnenia a monitorovania skládok. Pokiaľ je všetko na skládke prevádzkované v súlade s požiadavkami týchto českých technických noriem, nemalo by dochádzať k ovplyvňovaniu okolitej krajiny, najmä výluhmi. Kvalita vody v okolí skládky sa pravidelne monitoruje pomocou vrtov. Otázkou však zostáva, čo by sa stalo v prípade vysokej koncentrácie škodlivých látok v určitej oblasti v blízkosti skládky. Na základe môjho doterajšieho prieskumu a konzultácií s prevádzkovateľmi skládok som zatiaľ nedostal jasnú odpoveď. Skôr mi bolo naznačené, že takáto situácia by jednoducho nemala nastať.

Pri skládkovaní komunálneho odpadu, kde približne 30 % odpadu tvorí biologicky rozložiteľný materiál, dochádza k rozkladným procesom, pri ktorých vzniká skládkový plyn obsahujúci približne 50 % metánu. Do telesa skládky sa vyvŕtajú otvory, ktorými sa tento plyn odvádza do kogeneračnej jednotky, kde sa využíva na výrobu elektrickej energie.

Podľa zákona o odpadoch musí prevádzkovateľ skládky zabezpečiť následnú starostlivosť o skládku z vlastných finančných rezerv najmenej 30 rokov po jej uzavretí.

Jiří: Úprimne povedané, som veľký nadšenec a vždy sa zaujímam o nové technológie. Predtým, ako si vytvorím vlastný názor na akúkoľvek technológiu, však potrebujem čo najviac podrobných informácií o jej fungovaní. Ešte lepšie je, keď ju môžem vidieť v akcii.

V situácii, keď Česká republika nie je schopná zaviesť a prevádzkovať ani overené a vysoko účinné technológie ako ZEVO, považujem za nereálne, že by sa tu technológia ERVOeco mohla reálne zaviesť v najbližších 10 rokoch.
Treba tiež poznamenať, že táto technológia je patentovaná a informácie o spôsobe spracovania odpadu a procesoch v tejto jednotke sú natoľko obmedzené, že je ťažké túto technológiu objektívne posúdiť. Najmä keď jediným recenzentom je samotný vynálezca a predajca, čo sa môže zdať až príliš zázračné. Z dostupných informácií na ich webovej stránke som pochopil, že technológia je založená na tepelnom rozklade odpadového materiálu bez prítomnosti oxidačných činidiel, čo je v podstate pyrolýza. (Poznámka autora: pyrolýza je tepelný rozklad materiálov (odpadu) na (plyn, olej, uhlík…) s veľmi malým množstvom kyslíka alebo bez neho pri veľmi vysokých teplotách).